Mám rok víkendový vzťah. V týždni komunikujeme celkom častejšie. Priateľ tvrdí, že má dosť starostí s prácou. Je OSVČ v oblasti stavebníctva, chodí stále po kaviarňach, kde má vraj schôdzky. O toto ale až tak nejde. Predtým sme sa videli od piatku do nedele, posledné dva mesiace je odtiahnutý, stále mi niečo vyčíta, nechodí so mnou už skoro na žiadny výlet, keď zaplatím vstupenku na koncert, tak ide (asi aby sa nepovedalo). Začal si predo mnou strážiť mobil, dal si dokonca pin… Aj keď som nemala v živote potrebu ani myšlienku mu v ňom hrabať. Nemám rada situácia, keby som sa dozvedela niečo čo nechcem. Zrejme si s niekým aj píše … pretože odvracia odo mňa displej.
Radšej sa už nepýtam. Minulý víkend neprišiel vôbec, tak som to už nevydržala a dosť ostro sem mu vylozila po sms svoj názor na nás. Odpovedal až za dva dni s tým, že nevie čo mi má na to odpovedať. Jazdí pravidelne do miesta kde bývam k rodičom. Ani ho nenapadne mi zavolať či nechcem zájsť napríklad na kávu. Tento problém trva celý rok. Chová sa slušne, zadaj krik, žiadne ponižovanie, píšeme si sms … ale je cítiť napätie zo vzduchu. Už párkrát sa stalo že mal blbú náladu a povedal mi že ho to so mnou ten deň nebaví…
Moja odpoveď bola, prečo mi to hovoríš? Povedala som mu, že mi tým ubližuje, on mi povedal, že je to môj problém, že sa urážam. ..nemám ten pocit urážky, skôr sklamanie. Celkovo som taká bezradná a neviem, čo si o tom všetkom mám už myslieť. A či má niekoho iného, prečo mi to nepovie narovinu? Príde mi to také zvláštne správanie od neho. Občas uvažujem nad tým, že vzťah ukončím, ale potom si zase poviem, že sa to ešte môže zmeniť, lenže ono stále nič. Neviem, ako z tohto všetkého von. Nechcem sa takto stále trápiť. Najviac ma ubíja tá neistota a to, že neviem, čo sa deje. Keby mi povedal to, čo sa deje narovinu, rozhodne by som sa takto veľmi nemusela trápiť.